Jana Guričanová
Deväťhlavé žieňa : kapitola 1.
Ako sa asi žije s deviatimi hlavami?
Žiť naplno pre mňa znamená vďačnosť za najmenšie veci, za každú pozornosť, priateľstvo, slovo, či povzbudenie, ale aj za ťažkosti, komplikácie, trápne, či úsmevné chvíle. Tí, ktorých stretám robia obyčajné dni neobyčajnými. Krok za krokom :) vpred. Zoznam autorových rubrík: Keď je život veselý, Keď sa zamyslím ..., Súkromné, Nezaradené
Bola som dieťa ako každé iné z mojej generácie - ruky od blata, večne obité kolená, záplata aj na takom mieste, kde by ste si nemysleli, že sa dá spraviť diera. Akurát chodiť a hovoriť "r" som začala trošku priskoro - ale aj tak dobre - možno práve vďaka tomuto náskoku dnes stále chodím načas a vykecám sa zo všetkých problémov.
Neviem, či to poznáte, ale vždy keď ma bolia zuby, mám v sebe ten pocit, že "Héééj, veď toto si ja naozaj nezaslúžim!".
Podstatou lásky nie je vynucovať vzťah, ale otvárať cestu.
Skrátka dnes po ránu, po zapnutí počítača, zistila som, že moja klávesnica Vilma akosi nie je vo svojej koži.
Povedala som si, že predsa len zverejním zvesť o tom, že svadba roka síce možno mala veľkú reklamu, ale zdá sa, že zatiaľ, (alebo že by už?) mladomanželia majú oddelené spálne. Možno zachránim niekoho nervy :)
Ta, povedala som si, že idem bežnú udalosť života premeniť na nejakú tú životnú múdrosť.
Ako sa moja Irma vzpriečila a môj počítač mi to oznámil a ako sme to celé vyriešili.
... ak ... vo svojom srdci uveríš ... lebo srdcom veríme ... (Rim 10, 8-10)
Fotka, ktorú mám na obrazovke svojho pracovného monitora, ma núti premýšľať nad tým, kto je mojím priateľom. Mám tam totiž človeka, ktorého poznám sotva pár týždňov a osobne som ho ešte nevidela... napriek tomu, vždy keď si sem ráno sadnem, poviem si : Ako dobre vidieť známu a blízku tvár :) ... Kto už je, a kto je ešte len známy? Existuje hranica, ktorá to v mojom živote určuje? Je to čas, sympatia, frekvencia či množstvo stretnutí, spoločný záujem, či nejaké hobby?
Poďme sa dnes spolu zamyslieť nad tým, koľko krát sme včera, počas minulého týždňa, alebo možno už aj dnes videli človeka a povedali sme si - och, ten je nesympatický .. alebo ten ale vyzerá .. alebo toto : ten je nechutný, slizký, oplzlý ... to je človek, ktorý si nezaslúži moju pozornosť. .. s ním nechcem mať nič spoločné.
Teraz vám rozpoviem jednu moju skúsenosť :) .. čo - to už ma život naučil :D
Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. (1 Jn 3,2)
29. február :0) Tak to bol ten nezvyčajný deň. A vidieť človeka blízkeho a milého, to bolo to nezvyčajné stretnutie.
Raz, keď som sa opäť začítala do Svätého písma, zaujalo ma, ako sa Ježiš vyjadruje k horčici.
„Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi.“ Ef 2, 13